Deviaty mesiac, Adriana Demjanovičová

…tak a ideme do finále! Juchúúúúúú… konečne som sa dočkala toho posledného mesiaca, na konci ktorého uvidím ten zázrak, ktorý sa vo mne ešte stále záhadne krúti, okopáva ma do všetkých mojich vnútorností a nedá mi už pekných pár týždňov poriadne vyspať.

„Tešíš sa?“ To je asi najčastejšia otázka z môjho okolia, ktorú niekoľkokrát denne počúvam. Nuž, teším… Teda ako sa to vezme. Samozrejme, že sa teším na bábo, na to, ako sa konečne vyspím na bruchu, ako si zase v pohode obujem ponožky a oblečiem si aj niečo iné ako vrecovité nádhery a konečne si kúpim na seba niečo, v čom sa budem cítiť aspoň trochu pekne a nebudem vyzerať ako morský koník či veľryba. Ale mám neskutočnú hrôzu z konca toho, kde sa to vlastne všetko ešte len začína. Pôrod. Visí nado mnou ako jedna neskutočne nepríjemná, ale nevyhnutná vec. Nerozumiem ženám, ktoré opisujú svoj pôrod ako niečo nádherné a neopakovateľné. No, neopakovateľné, s tým by som ešte mohla súhlasiť. Ale nádherné?! No čo narobím, fakt sa ho bojím. Ešte že mám v posledný mesiac ešte kopec „príjemných“ vybavovačiek a iných záležitostí, ktoré mi aspoň trošku odvádzajú myseľ od tohto okamihu, ktorý a blíži.

 

Deviaty mesiac… áno, už je veru bližšie ako ďalej. Zase myslím na pôrod… Brúsim po nete ako splašená, hltám info o všelijakých možných aj nemožných komplikáciách, nasávam múdrosti prežitia tej chvíle, kedy sa moje druhé dieťatko vypýta na svet. Áno, už mám za sebou jeden pôrod, tak ten druhý musí byť malina! Ale, nie je. Teda aspoň pre mňa nie. Možno práve preto, že viem, čo ma čaká… Sladká nevedomosť prvorodičiek…

 

Jéééj, objavila som homeopatiká na zmiernenie pôrodných bolestí a na celkovo ľahší priebeh celých tých galejí! Sama sebe hovorím „verím homeopatikám, verím homeopatikám…“, uvidím, či mi táto autosugescia pomôže. Nalievam sa hektolitrami bylinkového čaju, ktorý píjavali už naše staré matere. Tie hádam vedeli, kde hľadať pomoc v prírode. No skúsim veriť aj bylinkám… Som unavená, ako by som orala. Vrčím na manžela, že mi s ničím nepomáha, vrčím na malého, ktorý chudáčik nechápe, prečo sa s ním nenaháňam po vonku a mám zrazu také veľké bruško. Asi mi chýbajú nejaké vitamíny, stanovím si diagnózu a nabehnem do lekárne po nejaké „béčko“ na nervy… Moja neskutočná nevyspatosť je o čosi znesiteľnejšia, stres zaháňam upratovaním a nakupovaním. Asi ma vážne chytil onen toľkokrát opisovaný inštinkt hniezdenia… Byt je ako zo škatuľky, všetko vyumývané, dobre že nie vydezinfikované, pidivecičky oprané a vyžehlené, naskladané v komode čakajúce na príchod ďalšieho člena našej domácnosti.

 

Z lekárne som navláčila všelijaké „pomocné prostriedky“ na zotavovanie po pôrode. Nevadí, že teta lekárnička na mňa kukala ako na blázna či prinajlepšom hypochondra. Keď potrebujem, tak potrebujem, no… Pomaly mi dochádzajú homeopatiká, ktoré sa užívajú pred pôrodom. Ja zmierená s tým, že pôrod je toť za humnami, som ich začala užívať skôr… Veď čo keď to náhodou nestihnem? No nič, kupujem ďalšie balenia… Balím tašku do pôrodnice, ktorá vyzerá, ako by som sa už ani vrátiť nechcela. Veď toľko vecí, čo budem potrebovať v pôrodnici svet nevidel!

 

Zase brázdim net a zisťujem, aké všetky možné aj nemožné úrady a inštitúcie musím navštíviť pred a po pôrode, čo všetko musím nahlásiť a odhlásiť a aké lajstrá musím vypísať! No kvantá! Na každom úrade sa riadne rozčúlim. Najviac ma však vytočia, keď stratia môj papier o nahlásení materskej, pre ktorý si musím znova ísť k doktorovi a vysvetľovať, prečo ho nemám a potrebujem ďalší. Medzitým už, samozrejme, náš dokonalý systém odošle rodičovský príspevok na môj účet, ktorý budem musieť tak či tak vrátiť, lebo mi už nepatrí. Mimochodom, materský príspevok uvidím až o ďalšie dva mesiace… Nuž, žiadny systém nie je dokonalý a ja sa môžem ísť aj s deťmi na tie dva mesiace pásť! Ešteže nie sme odkázaní na peniaze od štátu, uff! Drahý náš tatinko…

 

Každým dňom sa viac a viac pozorujem, kde ma čo pichá, ťahá, tlačí… Stále si myslím, že nastali moje posledné minúty tohto požehnaného stavu. Som normálna? Zase sa pýtam samej seba… Ľudí okolo mňa už radšej nie, tí sú presvedčení, že by bolo najlepšie, keby som už bola na dvoje! Znova prebaľujem tašku a kontrolujem, či mám všetko. Samozrejme, že mám, aj kopec ďalších hlúpostí…

 

Konečne som sa odhodlala zájsť aj na cvičenie pre tehotné. Dvakrát! A dvakrát tam tá pani nebola, mala školenie… Kamarátka mi požičala pôrod na DVD, na ktorý som vyše týždňa nedôverčivo hľadela na stole ako na najväčšieho nepriateľa. Mám alebo nemám sa ešte viac stresovať?! Napokon volím pozíciu mŕtveho chrobáka a nedotknuté a nepozreté ho vraciam. No čo už, asi som padavka. Zase si čítam brožúrku o epidurálke a len sa utvrdzujem, že bez nej do pôrodnice ani nepáchnem! V tejto fáze ma rozčuľujú pôrody trvajúce hodinku či dve, ktoré opisujú moje známe aj neznáme spolutehotné a spolurodiace žienky-bleskorodičky.

 

Už nám zostáva len pár dní stavu dva v jednom. Pôrodnicu mám cez ulicu, pešo sotva desať minút. Stihla by som to v pohode precupitať aj medzi kontrakciami začínajúceho pôrodu. Včera tam bola tma. Aj na sálach, aj na operačke. Žiadny nový človiečik sa nehlásil na svet. Žeby rozsvietili kvôli mne? Idem si radšej ľahnúť, možno sa zobudím a vedľa mňa bude sladko buvinkať voňavý ružový balíček. Cítim bolesti v krížoch, brucho tvrdé ako kameň. Beriem do rúk hodinky a idem počítať… Päť, desať, pätnásť minút… a nič… zaspávam a budím sa až ráno. Vstávam zase aj s brušiskom. Náš mladý pán práve zbláznený do Boba a Bobeka ma budí tým svojím skokom na mňa „vstávaj, bobku, ideme cvičiť!“ No čo už, asi to predsa len budem musieť zvládnuť sama… Zapínam počítač a idem zase premazávať tie podpichovačné maily a odkazy na skype, že či sa ešte kotúľam. Zase mi volá svokra, aby ma skontrolovala, že či sme jej náhodou nezabudli dať vedieť, že som už porodila! Nekomentujem…

 

Zase mám po ďalšej poradni a doktorove dvojzmyselné reči o tom, ako pomôcť rozbehnúť pôrod mi aspoň vyčaria konečne úsmev na tvári. Večer si napúšťam plnú vaňu horúcej voňavej vody… á, mám tam aj votrelca! Malý si nazvláka všetky svoje kýbliky a krhličky a čľup za mnou! A je po relaxe… Došli mi ďalšie homeopatiká. Nevadí, hádam som sa ich už dosť nacuckala. Pomôžu alebo nepomôžu. V nedeľu sa mám prísť znova ukázať do nemocnice, môj doktorko má akurát službu. Uvidíme, kedy sa nakoniec narodíme… Asi by som si konečne mala pripustiť, že to malé zo mňa len tak nevypláva a musím si predovšetkým ja sama zmieriť s tým, že pôrod je naozaj nevyhnutný.

 

Mám ešte dva dni na to, aby som sa vnútorne vyrovnala s tým, že pôrod je naozaj tu a po chvíľke bolesti, stresu a strachu nás predsa len čaká to naše krásne bábenko… Ach jaj. Nič sa však nekončí, ale iba začína… Tak, doporodenia!! :-D

This entry was posted in Nezaradené. Bookmark the permalink.

Comments are closed.