Čo som videla z ulice, autorka Veronika, synček Tino 11 mes.

Pár krát som nesmelo nakukla cez okno z ulice do Materského centra na pešej zóne. To miesto mi bolo sympatické – plné energie, života a usmiatych tvárí. Čo ma tu však skutočne prekvapilo bola iná vec: cez to okno som namôjdušu videla deti a ich mamičky rásť! Neverila svojim očiam a tak som sa rozhodla vstúpiť…

Od začiatku sme sa tu s Tinom cítili ako doma. V úplnej pohode sme sa nakojili či si zohriali jedlo, prebalili sa, vybláznili a najmä sa na rôznych tematických stretnutiach a prednáškach mnohému naučili. Návštevu od návštevy sa naše hlavy stávali pružnejšie a naše telá vytrénovanejšie. A tak sa stalo, že sme pomaly začali rásť aj my… (a možno sme tak zmiatli iné mamičky nesmelo nakúkajúce cez okno:)
Zo začiatku mi existencia MC prišla ako samozrejmosť. Keď som potrebovala, išla som tam. Postupujúcim časom, ako som sa MC-čku dostávala “pod kožu” (a ono mne), som si však uvedomila, že je to inak. Že ľudia, ktorí robia MC také aké je, nie sú až takou samozrejmosťou. Toľko zo seba, koľko dávajú oni, je človek schopný len z presvedčenia a lásky k veci.
Tak sa stalo, že mi začalo vadiť, že len dostávam. Ak by som si na to zvykla, mohlo by to mimo iné znamenať tvrdý dopad na dlažbu – napríklad v potravinách za rohom, kde ma za každú položku pekne skásnu a ani sa neobťažujú urobiť to milo. Predstavila som si imaginárny účet, ktorý by mi pri odchode z MC neľútostne podstrčila pod nos pani Milka: “Tak to by sme mali 1 x čerstvý úsmev (ten je síce drahší, ale my nedržíme mrazené polotovary), 2 x radu s chladnou hlavou, 1 povzbudenie v pravej chvíli (nie je najlacnejšie, ale veď častokrát je na nezaplatenie!)… Na psychohygienu máme dnes akciu – za zdieľanie problémov, postrehov a skúseností s ostatnými mamičkami platíte len polovicu! No a ohriatie jedla a filtrovanú vodu pre malého máte predplatené v balíku služieb…” bodro by ukončila svoj výpočet pani Milka.
Viem, je to trochu pritiahnuté za vlasy. Chcem len povedať, že ľudské “komodity” nie sú samozrejmosťou a nedajú sa ani kúpiť. Ďalej chcem povedať, že tu okrem našich starých rodičov či nahodilých kultúrnych akcií nie je nikto iný, kto by nám tak účinne pomáhal zvládať našu rodičovskú rolu. A myslím si, že nie je tak úplne pravda, že tí, ktorí nám pomáhajú, našu pomoc nepotrebujú…
Aby som začala od seba – či už preto, čo som tu popísala, alebo len z čisto sebeckých dôvodov (čiže aby som sa z MC mohla tešiť aj naďalej), posuniem im aspoň to, čo v podstate ani nie je moje – 2 % z daní… No medzi nami, pevne verím, že budem zo seba schopná vydolovať aj viac.
Veronika a jej Tino (11 m.)

This entry was posted in Nezaradené. Bookmark the permalink.

Comments are closed.