ANKETA

Moje vlastne zazitky:

1. z porodu som mala neskutocny strach. Priprava v nemocnici a na
psychoprofilaksii mi takmer vôbec nepomohli. Az zazitkovy seminar v Brne
mi dodal odvahu, na prekonanie strachu. Bohuzial aj informacie o tom,
ako by to malo pri porode vyzerat. Pri mojom vlastnom porode som teda v
duchu nadavala, ze rodim v BA a nie v Brne.
2. Zeny zo zapadnej civilizacie maju strach takmer vsade. Africke zeny a
tiez zeny prirodnych narodov nemaju z porodu strach a vlastne nezazivaju
ani tak bolest ako my. Vnimaju porod ako nieco prirodzene. Porodom
pomahaju dietatku dostat sa von na svet. U nas rodia lekari, tam sa
rodia deti. A to je podla mna hlavny dovod preco u nas je porod
“strasiak”. Totiz ak bude mlady nedostatocne skuseny lekar, nemusim
dobre porodit. Akoby sme si neuvedomovali, ze hlavnymi aktermi porodu su
nase deti,. Tie maju viest a riadit porod. Oni zazivaju najväsciu bolest
a cim viac sa bojime my, tym viac to nasim detom zhorsujeme. V nasej
kulture nemame vypestovany dostatocny respekt k detom a tiez sme
stratili schopnost kontaktu s nasim telom. A preto s nam zda cudne
riadit sa pri porode potrebami svojho dietatka a svojho tela. Je ovela
jednoduchsie to nechat na niekoho ,kto to studoval ako prebrat
zodpovednost za seba. Problem ale je, ze pokial mame zaujem nechat sa
viest svojim telom a potrebami svojho dietatka, tak sa na Slovensku este
stale stretneme s (v lepsom pripade) pocudovanim a castejsie s nepochopenim.

Pa

Zlatka – Budatko

4.a/ Áno, mala som strach z pôrodu, ale bol to skôr strach z nevedomosti, ako strach z bolesti. Nevedela som si predstaviť, čo ma čaká, aké to bude,  a aj keď som prečítala všetko možné, sledovala som zahraničné reportáže priamo z pôrodných sál, vždy je to jedinečné a každá žena prežíva tú svoju bolesťináč. Upokojovala som sa myšlienkou, že zvládli to tisíce žien predo mnou, zvládnem to aj ja. ŽiaĽ, ďalšie dieťatko nám zatiaľ nebolo dopriate, na pôrodnú sálu by som však išla s oveľa väčším strachom, strachom z toho, či to dobre dopadne, či nenastanú komplikácie, či dieťatko bude v poriadku, pri prvom pôrode som na takéto čosi, vzhľadom na neskúsenosti vôbec nemyslela.

b/ Myslím si, že čím je jednoduchšia spoločnosť, tým je strach oveľa menší, resp. žiadny.

Papa!

Renáta Juhásová, MC GašpARKO nOVá bAŇA

Odpovede k pôrodu – Maja Fabriková

1.    Myslím, že každý má obavy z niečoho neznámeho, takže aj ja som isté obavy mala, obzvlášť keď ako zdravotná sestra viem o všetkých komplikáciách, ktoré sú možné. Nakoniec by som svoj prvý pôrod dopriala každej maminke. Rýchly (od prvej kontrakcie doma do pôrodu v nemocnici 4 hodiny), dieťatko nebolo veľmi veľké (2980 g), takže ešte v ten deň som pobehovala po pôrodnici, akoby som ani nerodila .  Oproti tomu som mala druhý pôrod ťažší v tom zmysle, že som sa takmer vôbec nebála, lebo som dúfala, že aj ten druhý bude taký istý ako prvý. A spočiatku to tak isto vyzeralo. V tú istú nočnú hodinu prvá kontrakcia, v tú istú hodinu sme dorazili do nemocnice. Lenže cestou do pôrodnice sme takmer havarovali, takže mi akosi prestali prichádzať kontrakcie, pôrod sa predĺžil a dieťatko bolo väčšie (3780g). Pri obidvoch pôrodoch bol pri mne manžel a moja teta, zdravotná sestra, ktorá mi robila osobnú dulu . Mala som šťastie aj na lekárov – aj pri prvom pôrode aj pri druhom pôrode som ich poznala. Keď som pri prvom pôrode prišla do nemocnice a uvidela lekára, v tej chvíli zo mňa opadol strach a vedela som, že bude dobre. Najviac asi zaváži tá osobnosť lekára. Z tohto „môjho“ vyžaruje neuveriteľný pokoj a pohoda. Lekárku pri druhom pôrode som poznala z poradne a tiež bola veľmi pohodová, o všetkom ma informovala, poradila manželovi, ako mi má pomôcť pri finálnom tlačení . Pôrodné asistentky – to už bola iná káva.
2.    Istý čas som strávila v zahraničí v medzinárodnej komunite, a keď som sa rozprávala s inými mamičkami o ich pôrodoch, boli ich zážitky diametrálne odlišné. Napríklad pri pôrode doma odpadáva stres matky z nového, nemocničného prostredia, tak isto prítomnosť ženy, ktorá aj v prvých dňoch po pôrode pomáha neskúsenej mamičke s dieťatkom, prípadne jej pomáha s domácnosťou. Určite je to skvelá pomoc hlavne tam, kde majú ľudia príbuzných vzdialených stovky kilometrov, takže žiadna stará mama nepríde navariť domácu polievočku alebo povarovať dieťatko, aby mamička v kľude odbehla do sprchy . Myslím si však, že hlavne u prvorodičiek je jasné, že majú obavy.

1. NIkdy som strach nemala. Lebo som naturalista a okrem toho pre mna novy zivot predstavoval taku uzasnu hodnotu, ze mi strach k tomu vobec nesiel. Nebolo to racionalne zdovodnenie… /lebo racionalnych dovodov na strach bolo dost stale/ ale bolo to rozhodnutie srdcom. Mam pocit, ze tento postoj radosti k porodu mi umoznil napriek rozlicnym lekarom a nemocniciam prezit mojich 6 porodov tak uzasne, ako sa len da – najdolezitejsie v tomto momente je, ako sa k tomu postavim sama!
2. Neviem, ci maju ine zeny v inych krajinach strach – zalezi od tradicii, vyspelosti… vidim to tak, ze asi cim vyssia civilizacia, tym vacsie oci od strachu… cim “nizsia”, tym prirodzenejsi pristup k tomu a asi aj vacsia znasanlivost bolesti a vsetkeho, co k tomu patri. My civilizacky sme uz rozmaznane…
Tak.
To si myslim ja.
Maria, Bambulkovo

This entry was posted in Nezaradené. Bookmark the permalink.

Comments are closed.