Som predovšetkým mama na plný úväzok

MUDr. Jela Maliariková, dvojnásobná mama, povolaním psychiatrička

– sekundárna lekárka na psychiatrickom oddelení, propagátorka vzťahovej výchovy, podnikateľka. V skratke multifunkčné drobné žieňa, ktoré mnohé poznáme z časopisov venujúcich sa deťom.

Mohla by si nám pár vetami priblížiť, čo je to vzťahová výchova?
Vzťahová výchova je spôsob výchovy, resp. prístup k dieťaťu, ktorý pôsobí tak, aby sa vytvorila bezpečná vzťahová väzba u toho dieťaťa. Každý z nás si vytvára určitú vzťahovú väzbu, ktorá nás sprevádza a ovplyvňuje celý život. Predpokladom zdravého psychického vývinu je bezpečná vzťahová väzba. A tá sa vytvorí vtedy, keď tá maminka odpovedá hneď na potreby dieťaťa, je jemnocitná, rešpektuje potrebu tesného telesného uspokojovania, kontaktu. Mnohé maminky robia ani o tom nevedia, že používajú zásady vzťahovej výchovy, pretože je to prirodzený prístup k dieťaťu. Aj mnoho mamín reaguje na to, že ju aplikovali a ani nevedeli, že nejakú teóriu uplatňovali. Je to o počúvaní dieťaťa.

Ako dlho sa venuješ problematike attachment parenting-u (vzťahovej výchove)?
Asi odvtedy, čo som sa stala mamičkou. Predtým som takmer päť rokov pracovala ako klinický psychiater. Ja som však bola jedna z tých mamičiek, ktorá o vzťahovej výchove nevedela. O nej som sa dozvedela až vtedy, keď mal Samko rok, no dovtedy som však úplne presne robila všetko intuitívne. Môj prístup k nemu bol taký, ako proklamuje vzťahová výchova. On bol jedno z tých detí, ktoré vyžadujú telesnú blízkosť matky. A ja ako som videla, že jeho potreba je byť pri mne, že nechce byť v kočíku, hneď som ho odtiaľ vytiahla a zobrala na ruky. Mala som to šťastie, že moja kamarátka, čo má o rok staršiu dcérku používala babyvak, tak som nemusela riešiť problém, ako ho nosiť. Tiež sa potreboval často dojčiť, hocikedy aj na prechádzke. Kočík po pár skúsenostiach odložila, keďže dojčiť ho na ulici len tak, že vybrať ho z kočíka, sadnúť si na obrubník a dojčiť nie je zrovna jednoduché. Aj v noci sa potreboval 8-9 krát dojčiť plne, nie si len cucnúť. Po pár dňoch putoval za mnou do postele.

Prečo si sa rozhodla venovať práve tejto sfére? Venovala by si sa jej aj keby si nemala vlastné deti?
Za tých 6 rokov, čo som na materskej dovolenke sa v psychoterapeutických kruhoch začalo hovoriť o vzťahovej výchove. Je to niečo celkom iné, keď má človek malé deti ako keď sa tým zaoberá len teoreticky. Momentálne som ešte stále na materskej, som mamička na plný úväzok a obe deti mám pri sebe. Články píšem, keď deti spia. Začalo sa to propagáciou nosenia. Pri vlastných deťoch som videla, že je to pre nás tá správna cesta. Veľmi mi bolo ľúto, keď som videla vonku v kočíku plakať dieťa, tak som sa rozhodla, že to začnem propagovať. Impulzom bolo aj to, že moje okolie, najmä rodičia, ktorí ma stále napomínali, že prečo ho nosíš, zvykne si, rozmaznáš ho, tak som vysvetľovala a posledný argument bol, že si tu jediná, ktorá takto nosí. Som si povedala, že prečo by som mala byť jediná(?), tak sme sa s manželom spolu rozhodli, že budeme to propagovať a pomôžeme hádam aj ostatným.

Si mamkou dvoch krásnych detí. Stíhaš sa venovať aj iným oblastiam ako iba mamičkovaniu. Svojimi odbornými článkami prispievaš do časopisov zameraných na deti a ich výchovu. Kde na to berieš čas?
Keď sú deti hore, tak som mamou na plný úväzok, keď spia, tak som autorkou článkov a popritom vediem náš internetový obchodík. Začalo to písaním najmä osobných skúseností do rôznych časopisov. Je to pre mňa koníček a v mojom prípade sa relax a práca miešajú dohromady. Deti mi niekedy pomáhajú baliť zásielky, je to pre ne zábava. Neoddeľujem nejako súkromie od práce. Mojím snom je, že každá mamička bude mať nejaký vhodný nosič, nielen ten najmodernejší kočík.

Čo ti ako prvé napadne pri pojme „materské centrum“?
Materské centrum pre mňa znamená predovšetkým veľmi pekné spomienky. Začali sme tam chodiť, keď mal Samko rok. Vtedy už bežalo a rozvíjalo sa. Mala som tú česť aj chvíľu pomáhať, najmä pri zakladaní podpornej skupinky dojčiacich mamičiek. Pomohli sme dokonca aj trenčianskej pôrodnici dostať titul baby friendly, keďže si to vyžaduje aj existenciu podobnej skupiny. V roku 2004 jej tento titul UNICEF pridelil. MC je v meste akýsi „útulok“ pre mamky, ktoré si v ňom môžu nerušene dieťatko nadojčiť, robia sa tam prednášky o dojčení a poradenstvo. MC je podľa mňa tiež podporuje filozofiu vzťahovej výchovy. A hlavne tým, že matka a dieťa sú neoddeliteľní. MC napomáha rozširovaniu vzťahovej výchovy. Do spoločnosti sa dieťa uvádza spolu s matkou, stále sú spolu. MC sa zasluhujú o to, aby spoločnosť brala dvojicu matka – dieťa ako niečo prirodzené a neoddeliteľné. V jednej psychoterapeutickej knihe sa dokonca uvádza, že „neexistuje niečo také ako dojča osamote, vždy je to len dojča a matka spolu“.

Deti odrastú, osamostatnia sa… Chcela by si sa venovať tejto oblasti aj v klinickej praxi? Resp. aké sú tvoje plány do budúcnosti?
Za tých 6 rokov mi nastala taká zmena v živote, že si neviem predstaviť vpadnúť do toho, kde som prestala. Materstvo ma nesmierne ovplyvnilo, chcela by som sa aj naďalej venovať vzdelávaniu mamičiek ohľadom vzťahovej výchovy, hlavne propagovaním dojčenia a nosenia detí. Čas ukáže, ako to so všetkým skĺbim. Určite však chcem nastúpiť do práce, aby som opäť získala kontakt s medicínou, ale zatiaľ len na nejaký polovičný úväzok. Julka bude mať čoskoro tri roky, no bola by som s ňou rada doma čo najdlhšie.

Zhovárala sa a za rozhovor ďakuje Adriana Demjanovičová

This entry was posted in Nezaradené. Bookmark the permalink.

Comments are closed.